Snehová vločka.
Ticíce snehových vločiek.
Milióny snehových vločiek.
Konečne mi dnes vytvorili atmosféru Vianoc. Perimbaba sa trošku opozdila ále lepšie neskôr ako nikdy. Od rána sa z oblohy spúšťali snehové úsmevy. Tichúčke biele úlomky, ktoré sa na zemi poskalajú a vytvoria zázrak menom sneh.
1.1. som mala zváštnu požiadavku - poďme tam, kde to vŕzga. Snaha bola, no viac sa mi pod nohami lámali zmrznuté popadané listy z jesene. Sem-tam sa objavila väčšia námraza, o ktorej by sa dalo povedať, že vŕzgala. Všetkým členom výpravy omŕzali nosy a niektorým aj ňufáčiky. A potom to prišlo!
Začalo snežiť. Zázraky prírody sa spúšťali ku mne. Dopadali na čiernu vetrovku, človeka, ktorý mi je drahý a zároveň ma ohurovali. Malinké, väčšie, drobné. Snehové vločky. Každá z nich dopadala osobitne akoby chcela na seba upozorniť, na svoju prítomnosť. Na seba. Ja som sa nimi kochala. Snažila ich fotiť, čo sa nepodarilo. Perimbabe sa podarilo ale niečo viac. Vtiahla ma do svojho sveta. Sveta snívania.
Snívala som a snívala až som sa ráno zobudila na kápové slová, že sneží. Moje malé schované ja, vyskočilo snád aj o dva-dve metre a dívalo sa na belobu pokrívajúcu krajinu, kde som chodila iba na výlety. Na okolie nášho Domčeka. Pobrala som sa zo svojho fialovo-bieleho kráľovstva izby do kráľovstva snehu. Ticha. Chladu. Vŕzgania.
Vločky mi napali na tvár, rozpúšťali a pribúdali. Unášali všetky myšlienky a nechali ma prenknúť do ich sveta, kde som sa ocitla aj teraz pri písaní týchto pár viet. A zajtra ráno tu budú.
Snehové vločky.
Tisíce snehových vločiek.
Milióny snehových vločiek.
